Kultúra za ministerky Šimkovičovej je periódou čiernej diery, inštitúcie sú toxické, neprofesionálne a provinčné, tvrdí Dominik Hronec

Komunita verzus masa. Alebo keď komunita so svojimi živými a osobnými vzťahmi lieči anonymitu beztvarej masy. Naviac – oblečená do krásy a naplnená umením, vôňou kávy či chuťou dobrôt. To všetko v kontexte fenoménu, akým je film a jeho „svätostánky“. Áno, mám na mysli kiná.

Ako sa zmenili od toho prvého plateného premietania bratov Lumiérovcov v Paríži z roku 1895?

Prešli si skromnými začiatkami, boomom 30-tych až 50-tych rokov, následnou krízou, súbojom s televíziou i miléniovými výzvami digitalizácie. A dnes v dobe multiplexov, či domáceho streamovania sa zas o život a pozornosť hlásia malé, komunitné, s vôňami – nielen spomínanej kávy či dobrôt, ale i človečiny.

Na fenomén sa pozrieme s Dominikom Hroncom, ktorý stojí za čerstvým prírastkom v Bratislave.

Nakoľko môže samotné filmové umenie prežívané komunitne pomôcť našej rozdelenej a rozhádanej spoločnosti?

„Keď sa o sto rokov budú študovať dejiny umenia, toto bude kapitola čiernej diery. Z umelcov sa museli stať aktivisti, ktorí sa vo verejnom priestore museli postaviť za identitu krajiny, ktorú svojou prácou vytvárajú,“ hovorí Dominik Hronec, filmový distribútor. „Pomaly každá verejná inštitúcia je toxická, vysoko neprofesionálna a provinčná,“ hovorí o správe rezortu pod gesciou Martiny Šimkovičovej a Lukáša Machalu.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.