Videla som ošedivieť dvojročného chlapca. To nie sú ľudia, čo toto páchajú, hovorí režisérka Dubačová.

My sa tu radi “národovecky” búchame do pŕs, ale na Ukrajine prázdne reči vykrikovať nemožu. Na Ukrajine musia konať a oni aj konajú a bránia svoju zem. Hovorí režisérka Viera Dubačová, ktorá už celé mesiace chodí na Ukrajinu dokumentovať príbehy ľudí, ktorým ruská agresia prevrátila ich životy celkom naruby. Aká je teda tá jej tvár vojny, s celým tým jej zmarom, utrpením, ale aj ukrajinským hrdinstvom a nezlomnosťou zoči voči brutálnej agresii? No a my? Sme porobený národ a takú máme aj morálku, morálku sluhov.

Na Ukrajine už takme rok zúri brutálna a krvavá vojna. Vojna, ktorú rozpútalo putinovo Rusko. Vojna plná zverských zločinov, ale aj hrdinského odporu. Ako sa teda žije v krajine, kde pre ženy, starcov a dokonca ani pre malé nevinné deti, nie je zaručené čo i len to “pokojné nebo nad hlavou”? Aké je to, čeliť tvárou v tvár smrti a kde berú všetky tie ženy, ktorým zmasakrovali ich deti či vnukov, silu žiť ďalej? No a kto sú vlastne tí, ktorí dokážu vražidiť aj malé deti lebo majú uniformu a zbraň?

Ukrajinci chcú iba normálne žiť, a aj napriek vojne, život tam víťazí. A zvíťazí. Ale, doneste nám zbrane, aby sme sa mohli brániť. Odkazuje pre Aktuality režisérka Viera Dubačová.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský